Žaneta Jandová

„Konečne čerešne, ktoré sa dajú odkôstkovať,” potešila som sa miske čerešní, ktorú mi doniesol chlapec odvedľa. Maťko alebo Kubko, vnuk nebohého suseda. S bratom sa podobajú ako vajce vajcu, kedysi som sa snažila uhádnuť kto je kto, mali z toho veľkú srandu, tak som to vzdala. Májovky, čerešne, ktoré nikdy u nás nechýbali. Až teraz, keď vidím, koľko stojí v obchode kilo čerešní, uvedomujem si, aké je ovocie poklad. Darmo, že obchodníci uvádzajú už nie cenu za kilo ale za 500 gramové balenie či do konca za 100 gramov. Asi preto, aby sme lepšie strávili tú cenu…

Bublanina je už v rúre. Pozerám von z okna do susedovej záhrady. Určite pošlem aj chlapcom. Rozmýšľam nad tým, čo by sused povedal na dnešnú dobu. Vždy vravel, že pravda je jednoduchá a nedá sa ohýbať. Že aj stokrát opakovaná lož vždy ostane klamstvom. Že fekálie budú smrdieť vždy, aj keď ich zabalíš do celofánového obalu.

Čoho sme sa dožili?

Dnes nie je na piedestáli múdrosť, skúsenosti ale influenceri, holé ženy, škandály a tí umelci, ktorí nešetria nadávkami. Smejeme sa na Hornej Dolnej, kde sa smejeme z hlúpych ľudí, z alkoholizmu, ktorý v realite ničí rodiny. Sledujeme v reality šou cudzie životy, zatiaľ čo nám ten náš uteká medzi prstami. To je len vrchol ľadovca. V spoločnosti sa čoraz viac pretláčajú také absurdnosti, až neveriacky krútim očami. Napríklad elektroautá. Kolegyňa žijúca v meste si jedno kúpila. Nielen ona ale zrazu sa elektrotátoše objavili aj v ďalších dvoch domácnostiach. Neviem, čo sa stalo, ale jej muž, elektrikár to zhodnotil: Matematika nepustí. Keď sa nabíjajú tri autá súčasne, v bytovke majú problémy s elektrikou. 

Ale počúvame, sme vzorní občania, triedime odpad… vzorne, pretože dúfame, že to pomôže. Nie som proti triedeniu odpadu, nie som proti elektroautám. Sama sa snažím, ako viem. No nezabudnem na stanovačku minulý rok. Jedno ráno prišlo do kempu veľké auto a svorne do svojich útrob zozbieralo roztriedený odpad z jednotlivých farebných košov. Bežala som za šoférom. Opýtala som sa ho, či má to auto vo vnútri nejaké oddelené priehradky na plast, papier a zmiešaný odpad. Ťukol si po čele, asi si pomyslel, šibnutá ženská. Eko teroristka. Povedal, že sa to robí len preto, že za to majú dotácie. Separuje sa naoko a všetky odpadky končia na jednom mieste.

Onedlho som videla mladú maminu pucovať svoje dieťa, ktoré si dovolilo hodiť plastovú fľašu do kontajnera s papierom. Keby tak vedela, že ho zbytočne pucuje…

A nielen to. Tém, ktoré nie sú v poriadku, je obrovské množstvo. Priskorá sexuálna výchova, zelená politika, úplné umlčovanie slobody prejavu. Akonáhle vyjadríš slobodne svoj názor, lebo to je tvoje ústavné právo, čelíš množstvom nadávok, urážok, nálepiek a už aj cenzúre. Deje sa to všade. Môj nebohý sused by to nechápal. Vždy si narovinu povedal svoj názor, aj keď sa stretával s prekvapivou reakciou. Čierna vždy ostane čierna. A biela je biela. Nie je to nová červená, ako sa nám snažia povedať.

Máme východisko. Treba veci nazývať vlastnými slovami. Väčšinu predsa nie je možné umlčať. Rozdeľujú nás, stavajú proti sebe. Ale stačí ukázať, odkiaľ vietor fúka a ten, kto hrá s nami tieňové bábkové divadlo, prestane mať moc v rukách. Idem vybrať bublaninu a porozprávam sa s chlapcami. Nech vedia, že ich dedo bol správny chlap, ktorý nikdy nemlčal. Pekný deň vám prajem.